Lineage 2

Cizinec se odmlčel.

Byli jsme tak pohlceni příběhem, že se počas vyprávění nikdo ani nehnul. Cizincův hlas, i když měkký, nám pronikal hluboko do hlavy- působil, jako by se za tím skrývala magie. Legenda, kterou nám vyprávěl, byla úplně jiná od té, kterou jsme znali my, ale kupodivu nikdo nic nenamítal. My, nejzkušenější válečníci kteří chodí po téhle zemi, jsme byli fascinováni jeho vyprávěním, a přesto také trochu nervózní a vyplašení z tohoto jednoduchého muže. Když nedaleko znenadání vzlétla sova, pleskot jejích křídel způsobil, že sebou všichni polekaně trhli.

Cizinec se pousmál, zvedl doutnající dýmku ke svým rtům a pokračoval ve vyprávění.

"Neodsuzujte hned můj příběh za to, že je jiný než jaký o bozích znáte vy. Neexistuje žádný důkaz, že vaši kněží jsou blíž k pravdě nežli potulní básníci. Minulost bohů je jenom jejich vůle, nikoli vůle lidí. Jak tedy mniši mohou znát pravdu? Teď už ale opět poslouchejte. Tohle je příběh země po odchodu bohů. Vaše vlastní historie.

Po náhlom zmiznutí obrov upadol svet do veľkého nepokoja. Elfovia, orkovia, trpaslíci a ľudia, zvyknutí na vládu obrov boli odkázaní sami na seba. Na vrchole tejto strašidelnej novej vlády, svet v ktorom žili bol poznačený úderom Kladiva Zúfalstva. Mnohí zomreli počas pohromy ktorú vyvolala Einhasad a mnodí ďalší zomreli v nastávajúcom chaose. Rasy na zemi sa modlili k bohom za spásu, ale bohovia neodpovedali.

Prví kto sa chopil moci nad situáciou boli elfovia, keďže to bola rasa zodpovedná za politiku počas vlády obrov. Elfovia úspešne zjednotili rasy a pokračovali v bežnom živote. Ale časom sa ukázalo že elfovia nemali schopnosti vládnuť tak ako obrovia. Prví kto sa postavili proti elfom boli orkovia.

"Sú elfovia silnejší ako my? Nie! Majú elfovia právo vládnuť nám? Nie! Nedopustíme aby tí čo sú slabší ako my nám vládli!"

Vojenská moc orkov bola veľká a po živote v mieri nemali elfovia šancu proti hrdým a nebojácnym orkom. Väčšina územia sa rýchlo stala orkským teritóriom a elfovia boli zatlačení na kraj kontinentu. Tam elfovia vyhľadali pomoc trpaslíkov, ktorí so svojim veľkým bohatstvom a lepšími zbraňami mali šancu proti orkom.

"Rasa zeme," kričali elfovia, "Pomôžte nám. Násilné orkské hordy nás prenasledujú s ich brutálnou mocou. Poďte -- spolu s nimi bojujme."

Ale trpaslíci chladne odmietli ich volania o pomoc. V ich očiach sa svet obrátil v prospech orkov. A nebol dôvod aby sa pragmatickí trpaslíci spájali so slabými elfmi. Elfovia boli nahnevaní, ale nemohli zmeniť ich rozhodnutie.

Elfovia sa rozhodli hľadať pomoc u arteianov - rase vetra. Ich výzvedné znalosti a vzdušné útoky by boli dostatočnou pomocou pre elfov v boji proti orkom. Elfská delegácia sa vypravila na kraj sveta hľadať pomoc arteianov.

"Rasa vetra, pomôžte nám! Barbarskí orkovia nás utláčajú svojou silou. Spojme svoje sily a spoločne ich priučme ich hlúposti!"

Ale, ako vždy, arteiania nemali záujem o politiku alebo vojny zeme. Rozhodli sa zostať neutrálni a schovali sa hlbšie vo vnútrozemí. Elfovia boli zúfalí.

"Beda, nikto nám nepomôže! Je toto náš koniec? Získajú hnusní orkovia všetky územia, slávu a bohatstvo pre seba?"

Odmítnuti užitečnými trpaslíky a neutrálními Arteias, opuštění Elfové vedli válku proti Orkům. Opuštění truchlily nad jejich osudem, Elfové byli překvapeni objevením neznámého cizince v jejích řadách. Cizinec si poklekl před Elfským králem, kdo vykoukl blíže k prohlédnutí cizince byl zástupce Lidské rasy. Cizinec nosil věnec vytvořený z větviček.

"Kdo je to? Vládce nevznešených lidí?" ptal se Elfský král.
"Přišel si aby si zesměšnil náš nepříjemný vztah?"

Člověk sklonil svou hlavu a řekl, "Ne, moudrý králi. Přišli sme zjistit jestli by vám naše chabé vojska mohly nějak pomoci."

Elfové se radovali, ačkoli lidé byli hloupí a slabí, jejich ohromné počty by mohly pomoci v bitvě. "To je velmi chválihodné lidský králi. Elfský král se podřídil. "Můžeš býti bezvýznamná bytost, ale tvá věnovaná oddanost a tvá ochota obětovat svůj život pro nás je obdivuhodná. Vstup do bitvy a určitě získáš postavení přímo pod Elfskou rasou."

Lidský král se hluboce poklonil před elfským králem, poté zvedl svou hlavu, obklopen jeho elfským protějškem. "Nejvznešenějsí Elfský králi", řekl, "My lidé máme ale jeden požadavek předtím než začneme bojovat pro slavné vítězství elfské rasy. Jsme příliš slabí. Naše zuby nejsou schopny poškrábat kůži orků a naše drápy jsou nepoužitelné proti jejich svalům. Žádáme tě, uděl nám sílu postavit se proti nim. Nauč nás znalosti tvojí magie."

Tento drzý požadavek šokoval a rozvzteklil elfy. Naučit lidi magii? Nikdy! Kouzlení magiie přemění člověka v hromádku popelu, ale elfská vůdkině Veora prosila. Cítila že lidé nebudou ohroženi a měli by být vážení. Lidé byli příliš slabí, pochybovali že by lidé mohli ultouct orky bez pomoci. A z jejich podřadnou mysli, by lidé nebyli ohroženi dokonce i kdyby se byli schopni naučit magii. Toto postavení proti králi ji později mohlo stát život.

Lidé rychle pohltily cestu magie, učili se mnohem rychleji než elfové očekávali. Lidské těla, ačkoli nebyli tak silné jako orksé, zesílili díky tvrdé práci a boji mezi sebou. Byli obratní se svými rukami a mohli zručně ovládat zbraně, a více než všechno ostatní, jejich počty byly obrovské a působivé. Během krátké doby se lidská vojska stala hrozivou sílou.

Ľudsko-Elfská aliancia začala premáhať orkov. Keď sa vojna obrátila v prospech aliancie, trpaslíci zmenili názor a začali vyrábať zbrane a zásoby pre ľudí. So silnejšou zbrojou a ostrejšími zbraňami od trpaslíkov dokázali ľudia poraziť orkov aj bez pomoci elfoských síl.

Elfovia si začali byť neistí, aj keď počet aliančných víťazstiev narastal. Cítili že ľudia sú silnejší a mimo ich kontrolu. No aj napriek tomu elfovia nedovolili aby ich neistota ich trápila, lebo neverili že by sa najnižšia zo všetkých rás - ľudský odpad - mohla vzbúriť. A s prichádzajúcim víťazstvom nad orkami nemali ľudia čas sa zaoberať obavami z ľudí. Ľudia postupne získavali väčšiu magickú moc a eventuálne sa vojna skončila elfsko-ľudskou alianciou. Orkovia boli donútení podpísať ponižujúcu mierovú dohodu a rýchlo sa stiahli do bezpečia ich nór v severných častiach Elmoru.

Vodca orkov sa pri odchode smial, "Hlúpi elfovia. Toto víťazstvo nebolo vaše, ale tých špinavých ľudí. Ako teraz chcete ovládať monštrá, čo ste sami stvorili?"

Pravdivé boli jeho slová a elfovia teraz čelili novej hrozbe - ľuďom. Ale po dlhom boji ostali elfovia príliž unavení na ďalší boj. Naopak ľudia s novonadobudnutou mágiou boli silní. A tak ľudia povstali proti elfom.

Príliž neskoro si elfovia uvedomili že chovali na svojich prsiach hada. Začal sa neľútostný boj mágie proti mágii a zem sa znovu otriasla. Ale elfovia boli príliž slabí aby mohli odporovať ľuďom. Elfovia boli postupne utláčaní až kým sa dali na ústup do bezpečia ich lesa. Z tohto bezpečného miesta sa pripravovali na posledný úder proti ľuďom. Elfská mágia bola v týchto lesoch najsilnejšia a tak chceli využiť túto výhodu v ich prospech.

Elfovia vykopali hlboké chodby, ktoré sa vzápätí ozývali zvukmi mečov a výkrikov boja. Ale jasnými víťazmi v trojmesačnom obliehaní boli ľudia. Ani elfská hrdosť, ani sila elfského lesa, ani silnejšia elfská mágia nemali šancu proti nekonečnému zástupu ľudskej armády. Elfovia utrpeli obrovské straty a dali sa útek hlboko do lesa. Pri ústupe vytvorili silné magické bariéry okolo lesa aby zabránili vsupu ľudí a iných rás.

A tak sa ľudia stali dobyvateľmi sveta.

Cudzinec zdvihol pohľad, jeho posledný príbeh sa skončil.

Ten príbeh bol iný ako ktorýkoľvek čo sme počuli, ale bol nám záhadne povedomý. Nádherná elfská deva sediaca s nami bola ticho, slzy jej tiekli z očí.

Noc bola hlboká počas jeho rozprávania a zvuky nočných zverov utíchli. Vietor prestal hladiť listy nad našimi hlavami a aj voda v neďalekom potoku akoby stíchla. Nocou sa ozýval iba zvuk našeho dýchania a praskanie ohňa. Zdalo sa ako keby celá príroda načúvala príbehu vyprávanému pri ohníčku.

Naklonili sme sa bližšie keď si cudzinec odkašľal a pokračoval.

"No, nieje to irónia keď sa najnižší zo všetkých rás, ľudia, stali pánmi sveta? Ale to je výsledok ľudskej vôle. Ani bohovia nikdy neočakávali že by sa ľudia stali pánmi sveta."

"A teraz vám poviem príbeh o najbriliantnejšom ľudkom kráľovstve aké kedy existovalo. Toto je príbeh ľudí, čo šli rovnakou cestou ako obri."

Počas dlhých bojov s orkami a elfmi si ľudia začali medzi sebou tvoriť primitívne kráľovstvá. Centrálnu skupinu tvoril klan Athena a ľudia zruční v mágii. Chránili svojich ľudí, držali poriadok prostredníctvom vyhrážok a miestami sa účastnili v malých a veľkých bitkách.

Poriadok nastal keď vodca Atheny, Shuniman, spojil územia teraz známe ako Aden a Elmore. Svoje kráľovstvo nazval Elmoreden a ustanovil sa jeho imperátorom. Koruna z listov stromov predtavujúca jeho predkov sa stala zlatou korunou s ligotavými drahokamami. Stal sa známy a mocný skoro ako bohovia v očiach jeho nasledovníkov.

Imperátor Shuniman mal obavy z krátkeho života ľudí. Fakt že Gran Kain, boh smrti a ničenia bol ich tvorcom, dával ľuďom komplex menejcennosti. A to že boli stvorení so zbytkov ostatných rás bolo hlboko ponižujúce pre nových vládcov sveta. Pre nové kráľovstvo potrebovali nový mýtus, novú históriu, ktorá by z nich spravila hrdé bytosti.

Eventuálne, po rozsiahlej náboženskej reforme, spravil Shuniman Einhasad bohyňu ľudí namiesto Gran Kaina. Mýty a história sa prepísali a tí čo robili čiernu mágiu ako aj nasledovníci Gran Kaina boli prenasledovaní. Náboženská reforma pokračovala po generácie až kým ľudia uverili že Einhasad je bohyňa dobra a ich stvoriteľka a Gran Kain je jednoducho boh zla. Keď to Gran Kain zistil, len sa zasmial.

"Nebudem sa hnevať aj keď ma nebudú uctievať. Ale hlúpi ľudia, akokoľvek sa snažíte chytiť nebesá vašimi rukami -- sú nebesá skutočne menšie ako váš úchop?"

Počas vlády Imperátora Shunimana Elmoreden rástol, ale v Gracii, mieste za oceánom vznikali nepokoje. Gracia bolo rozmanité a nebezpečné územie. Mnoho ľudských skupín bojovalo o nadvládu, no nebola žiadna silnejšia čo by zjednotila ostatné. Malé kráľovstvá vyrastali na tomto území, bojujúce medzi sebou či už v malom alebo vo veľkom v boji o dominanciu.

V deň keď silná armáda Elmoredenu vtrhla do Gracie po morskom moste, kráľovstvá Gracie boli donútené zjednotiť sa v spoločnej obrane. V tomto procese sa zničilo množstvo aristokracie. Zostávajúcia aristokracia narastala na sile. Na konci boli vojská Elmoredenu odrazené, a v Gracii sa sformovalo spojené kráľovstvo Gracie. Toto kráľovstvo sa nazývalo Perios.

A tak Perios a Elmoreden pokračovali v boji o dominanciu. Elmoreden, korý bol skôr založený a mal obrovskú vojenskú moc, bol omnoho mocnejší. Ale Perios mal svoje vlastné výhody. Bol to oceán oddeľujúci obe kráľovstvá limitoval smer útoku Elmoredenu. A takisto ľudia z Periosu mali v moci silné relikvie ktoré tu zanechali obri a mohli byť výhodou vo vojne.

Elmoreden aj so svojou ohromujúcou silou nemohol poraziť Perios.

Kráľovstvo Elmoredenu bolo domovom Ivory Tower, inštitúcie pre výuku mágie. Mágovia v Ivory Tower pracovali na odhalení, štúdiu a zdokonalení mágie starovekých obrov. Sila učňov z Ivory Tower bola veľká a raz dosiahla skoro rovnakú silu ako Elmoredenský imperátor.

Z Ivory Tower pochádzal Beleth, najsilnejší mág zo všetkých a jeden z najväčších géniov aký kedy kráčali po zemi. Bol posadnutý mágiou obrov a chcel získať všetky ich tajomstvá. Ale sila obrov bola prekliata a nevhodná pre človeka. A tak ako ju postupne získava,l sa Beleth stal ambicióznejší a netrpezlivejší. Zalarmované kráľovstvo a mágovia sa spoločne postavili Belethovi. Ale Beleth mal obrovskú moc v čiernej mágii.

Nakoniec mágovia z Ivory Tower použili zakázanú čiernu mágiu aby prekonali Belethovu silu, tak aby ho uväznili a zavreli v chodbách pod vežou. No napriek rytierom a mágom strážiacim zámku sa Belethovi podarilo utiecť. Utiekol na Hellbound Island kde znovu získal sily a pokračoval v jeho snahe dobyť svet.

Čierna mágia použitá na chytenie Beletha mala ďalší efekt. Južná časť územia, teraz známeho ako Gludio, bola premenená na pustatinu použitím čiernej mágie a mnoho ľudí bolo zabitých použtím týchto kúziel. Z tohto kráľovstvo obvinilo Beletha a rozšírilo správu že Beleth bol diabol medzi ľuďmi.

V Elfských lesoch sa zatiaľ konali veľké zmeny. Po strate kontrly územia v prospech ľudí, elfovia vo veľkom stratili záujem bojovať. Už zabudli na svoju ambíciu vládnuť kontinentu a stačil im mierumilovný život v ich lesoch.

No vytvorila sa skupina zvaná Hnedí Elfovia, ktorí boli nespokojní s životom elfov. Posadnutí silnou ambáciou, trvali na tom že boje s ľuďmi musia pokračovať - aj keď by to znamenalo použitie zakázanej čiernej mágie. Tento postoj sa však stretol s odporom ostatných Elfov.

V tomto čase as medzi Hnedými Elfmi objavil Ľudkský mág, predstúpil pred ich vodcu a riekol.

"Kráľ Hnedých Elfov - ty chceš moc. Ale Stromoví Elfovia a ich stúpenci sa obávajú že by si získal moc, ktorú si zaslúžiš. Boja sa len toho či zaútočíš na nich, alebo privedieš ešte väčšiu pohromu útokom na Ľudí. Sú to tieto slabé myšlienky, ktoré v Elfoch vyvolali slaosť akú majú teraz."

Vodca Hnedých Elfov odpovedal s rezervou, "Kto si, Ľudský Mág? Čo sa nám to snažíš nahovoriť?"

"Moje meno je Desparion a som len obyčajný mág. Ale mám moc, ktorú potrebujete. Môžem vám pomôcť získať čo potrebujete, a za odmenu mi dáte to čo potrebujem ja."

"To čo ty potrebuješ? A čo to má byť?"

"Vaša mladosť. Tajomstvo vašeho večného žibota." Na Desparionových kútikoch sa zjavil drobný úsmev. "Aj keď som zručný v mágii, Som len človek a dĺžka môjho života nie je ani sto rokov. Takže, kráľ Hnedých Elfov, aká je tvoja odpoveď? Môžeme si navzájom pomôcť získať čo potrebujeme."

Zaslepení túžbou po moci ktrú Desparion ovládal, Hnedí Elfovia súhlasili z podmienkami a učili sa od neho temnú mágiu. Desparion na oplátku dostal tajomstvo nesprteľnost a spokojný opustil lesy.

Elfovia keď sa to dozvedeli vyhnali Hnedých Elfov ktorí opustili Einhasad a začali uctievať Gran Kaina. Vypukol boj medzi Elfmi. Hnedí Elfovia vycvičení Desparionom použili smrteľné kúzlo na vyhladenie Stromových Elfov. Stromoví Elfovia so svojim posledným vydýchnutím uvalil kliatbu na Hnedých Elfov. Kliatba nakazila lesy Hnedých Elfov a tí sa stali rasou temna. Odvtedy boli Hnedí Elfovia známi ako Temní Elfovia.

Zlatý vek Elmoredenu prišiel približne tisíc rokov po jeho založení za vlády Imperátora Baiuma. Baium vytvoril najsilnejšiu armádu v histórii Elmoredenu s použitím svojej charizmy a vodcovských schopností. Armáda potlačila orkov, ktorí mali značný vplyv v severných častiach Elmoru do čierneho lesa teraz známeho ako Orkské Kráľovstvo. Baiumova armáda ďalej útočila na Perios a obsadila južné územia Gracie.

V pokročilejšom veku sa Baium prestal zaujímať o dobývanie a sústredil sily kráľovstva na výstavbu veže, čo by siahala až do nebies.

"Moje menovzbudzuje strach v každom kúte kontinentu. Desiatky tisíc životov môže byť zničených, alebo ušetrených mávnutím mojej ruky. Moja moc je obrovská. Nemôžem však uniesť to, že moja moc bude trvať len niekoľko dekád! Nie -- získam večný život od bohov a budem vládnuť svojmu kráľovstvu naveky!"

Baiumova obrovská veža sa stavala tridsať rokov. Chcel sa po veži vyšplhať do sídla bohov a získať tajomstvo večného života. Keď sa tam dostal, bohovia mu oponovali a dali túto odpoveď:

"Dieťa podradných ľudí, a podradný človek sám: Ty sa opovažuješ zaťažovať nás prosbami o svoj večný život? Nič si sa nenaučil z lekcie obrov? Tak dobre, ak chceš večný život dostaneš ho."

Baium na seba priniesol hnev bohov a tí ho uveznili na vrchole jeho veže. Po náhlom zmiznutí imperátora sa strhol boj šľachtických rodov o získanie dedičstva trónu. Množstvo aristokratov si tiež robilo nárok na trón a celé kráľovtvo Elmoredenu zachvátil vnútorný konflikt. Náklady a práca na výstavbu veže zanechali kráľovstvo aj tak v dosť oslabenom stave. Poslednou kvapkou boli konflikty o rozbitý trón. Mocné kráľovstvo Elmoredenu, žijúce po tisíc rokov začalo upadať. Za necelých dvadsať rokov bolo úplne zničené.

Príbeh pri ohníčku, vymenený za jedlo a teplo ohňa sa začal uberať zlým smerom. Nepoznali sme totožnosť tohto cudzinca a ani to prečo nám vypráva tieto príbehy. No napriek tomu sme pozorne počúvali a ani sa nepohli ako keby nás držala nejaká neviditeľná sila v našich sedadlách.

Muž sa choval ako keby sme tam ani neboli. Pozbieral suché drevo a triesky okolo neho a hodil ich do uhasínajúceho ohňa. Plameň, ktorý už vyhasínal, sa znova rozhorel jasnou žiarou. Mujž sa na nás ani nepozrel a začal znova rozprávať.

"Môj príbeh sa takmer končí. Príbeh ktorý vám poviem teraz je známy - je to príbeh ľudí ktorí žijú dodnes. Toto je príbeh kontinentu po páde Elmoredenu."

Aj keď pád Elmoredenu spomalil pád kráľovstva Periosu, nič nemohlo zastaviť postupujúcu pliagu z Gracie na južné územia, ani devastujúcu zimu zo severu. Tak ako Elmoreden aj Perios skončil v zaprášených svitkoch histórie.

Po páde týchto mocných kráľovstiev, zem ostala v strašných nepokojoch a temné časy pripomenuli dozvuky Veľkej Pliagy. Ľudská aristokracia navzájom bojovala medzi sebou o prvenstvo a niektorí dali iným rasám územia výmenou za vojenskú moc. Orkovia sa chytili tejto šance a znovu dali pocítiť svetu svoju silu. Zmobilizovali armádu a vypravili sa zase raz na svoju cestu obsadiť kontinent. Ich armády boli silné a čoskoro dobili severné časti Elmoru, ale boje medzi vzenšenými a podradnými orkami ich oslabili.

V tomto konflikte neostávalo Elfom nič iné ako bojovať so svojimi vlastnými Temnými bratmi. A trpaslíci ktorí nemali šancu proti silným orkom boli zatlačení nabok.

V tomto čase sa zrodila dominantná ľudská skupina, známa ako kráľovstvo Elmoru. Ich tvrdenie, že boli potomkami Elmoredenu, bolo akceptované, lebo boli silní a mali oceľ za svojimi tvrdeniami. Armáda Elmoru mala mnoho krvavých stretov s orkami. Vojna trvala niekoľko rokov s obrovskými stratami na oboch stranách. Sily boli vyrovnané, a aj keď ľudí bolo viac, sila orkov sa im vyrovnala. No na konci sa armáda orkov vzdala a vrátila naspäť do ich územia kde mohli zbierať sily a plánovať pomstu. Tí trpaslíci ktorí prežili boli vyhnaní z územia ľudí hlboko do Spine Mountains (Ostnaté Hory, pozn. prekl.)

Vyčerpaná armáda Elmoru konečne získala moc nad severným územím a vybrala sa na juh aby zjednotila kontinent pod Elmorskou vlajkou. Ale spojenie kontinentu sa nekonalo. Oren, najmocnejšie z južných kráľovstiev, odrazilo útok silnou mágiou a vycvičenou armádou a Elmore sa nemohol zrovnávať so silou tejto armády odhodlanou chrániť svoje územie.

Rôzne južné kráľovstvá prosperovali pod vedením Orenu a začali formovať národ. Tieto kráľovstvá navzájom držali rovnováhu a boli silné a prosperujúce.

Vojny trvali niekoľko generácií a z chaosu vznikli prvé snahy o spojenectvo v Gracii. Muž menom Paris, s jeho vojenskou mocou a ohromnou silou priniesol jeho ľuďom slávu a vyhral mnoho bojov a obsadil územie v mene Beheima.

Paris sa stla legendárnym keď sa on a jeho armáda postavili proti zlomyseľným horalom z Quaseru. Tor, najsilnejší bojovník Quaseru, utŕžil v zúfalom boji od Parisa ťažkú ranu. Tor nikdy predtým neprehral súboj a legenda vraví že zranený Tor povedal, "Si skutočne človek? Taká sila, taká rýchlosť!"

Paris stál nad svojím nepriateľom a rozhladol sa po okolí a odpovedal, "Tak moc si želám zjednotiť toto územie... Statočný bojovník zo severu, prisahaj mi vernosť a spolu porazíme všetkých ktorí sa nám postavia."

A tak Paris viedol Rytierov Bieleho Sokola, Divokých Rytierov a teraz aj jeho novýchg spojencov horalov po území Gracie a dosiahol veľa vojenských víťazstiev. Územie Beheimu sa rozrástlo na päťnásobok svojej pôvodnej veľkosti a Paris vyvolal vzburu proti vznešeným a dosadol na trón.

Medzitým južné oblasti tiež prekypovalii aktivitou a mnohí boli zaskočení správami o nepokojoch medzi Graciou a Elmorom. Charizmatický vodca Raoul viedol svoju vlastnú kampaň na vytvorenie sily pod jeho vlajkou. Šikovný rozprávač Raoul neporazil nepriateľov zbraňami, ale slovami. Jeden z jeho prejavov vyzeral asi takto:

"Páni zeme! Čo nevidíte čo sa deje za našimi hranicami? Strašní nepriatelia sa rútia na nás kým sa tu rozprávame! Kráľovstvo Elmoru už dlho túži po našom bohatstve a čaká len na pravý moment na útok. A keď sa Gracia za morom rozhodne tiež zaútočiť, sme stratení! Nemáme inú možnosž ako zjednotiť sa pod spoločnou vlajkou a pripraviť sa na vojnu."

Raoul použil presviedčanie aby pevne spojil južné krajiny. Ale hrozba Elmoru nebola taká veľká ako sa zdalo lebo mali plno práce s povstaním orkov na to aby sa zamerali na Aden.

Bez ohľadu na to, Raoul najprv spojil sily s jeho lojálnym spojencom Innadril, a spolu tieto krajiny sformovali kráľovstvo Aden. Na rozdiel od Parisa Raoul viedol nekrvavú kampaň a zašiel na západ aby získal Giran a Dion.

V Orene sa Raoul po prvý krát stretol s odporom. Oren sa ustanovil za vodcu južných krajín a neprijal iného vodcu ako seba samého. Eventuálne sa tieto dve kráľovstvá začali škriepiť, ale Aden šikovne získal víťazstvo. Gludio, ktoré bolo svedkom tejto potyčky sa dobrovoľne rozhodlo pridať k Adenu a tým zavŕšil spojenie Adenu. Potom sa Raoul stal spojeneckým kráľom.

Coskoro po zjednoteni Adenu si Gracia podrobila svoje vlastne uzemie, ked zvysok opozicie, Hwuh, padol do ruk Parisovi. Paris spravil hlavnym mestom Arpenino a reorganizoval strukturu kralovstva.

Teraz mocny Aden dokazal ze je silny a nehodno sa s nim zahravat, ked sa uspesne ubranili utoku Elmoru. Po nahlej smrti Raoula sa zacala nova kapitola v historii Adenu. Elmore citil ze Aden je zranitelny a opakovane napadal severne casti Adenu. Raoulov nastupca, Trabis, dokazal odradit utocnikov, ale zomrel po nakazeni zahadnou chorobou. Dalsim v poradi na tron bol sestnast rocny Amadeo.

Ked sa to dopocul Paris, potesil sa, "Nebesa su naklonene nasej Gracii! Sestnast rocny kral? Toto bude pad Adenskeho kralovstva!"

No Paris kruto podcenil mladeho Amadea. Chlapec briliantne obranil masivny utok Elmoru a Paris citil ze jeho sanca porazit Aden sa stratila. Ignoroval rady vsetkych svojich radcov, vratane svojej pravej ruky, muza zvaneho Dillios, a spustil masivny utok na Aden po mori aj po susi.

Vysledok bol katastrofalny.

Asteir, vyhnany kral Elmoru sa pridal k Adenu, dlhorocnemu nepriatelovi jeho otca.

"Nemas v sebe kuska hanby? Mal by si sa nabodnut na svoj mec za to ze si sa pridal k nepriatelovi tvojho otca!" krical nahnevany Paris.

Asteir mu odpovedal, "O toho holobriadka sa postaram neskor, ale teraz si ty moja hlavna korist."

Bitka o Giran zvratila priebeh vojny, a vojska Gracie, porazene a demoralizovane, sa vratili do ich kraja. Parisova porazka vo vojne s Adenom na nom zanechala velku jazvu, lebo nikdy predtym nepoznal prehru. Paris neskor ochorel a zomrel.

Nastupca tronu Gracie bol muz menom Carnaria, o ktorom si mnohi mysleli ze nie je vhodny pre kralovstvo. Opozicny Cucarus vystupoval proti Carnariovi. Verny radca, Dillios, pomohol Cucarusovi ziskat popularitu u obyvatelov Gracie, a Carnaria rozdelil kralovstvo na dve casti. Severna a Juzna Gracia sa stali trpkymi nepriatelmi a ich spor ich znacne oslabil.

Toto boli vynikajuce spravy pre Amadea, a vyuzil prestavku vo vojne na posilnenie Adenu. Jeho snahou vstupili Aden, Elmore a Gracia do mierovej zmluvy a nastal krehky mier.

Ked muz dokoncil svoj pribeh, zacalo uz na obzore svitat. Dlha noc uplynula a blizil sa usvit. Z ohna uz nic neostalo okrem tlejuceho popola. Vypravac si opat zapalil fajku a zhlboka sa nadychol.

"No, moj pribeh sa tu konci. S postupom casu bude ale urcite pokracovat. Kto vie, mozno aj vase mena budu raz v tomto pribehu?"

Zacalo sa predierat slnecne svetlo a ja som citil ze mi nieco velmi dolezite unika. Dalo to dost namahy najst moj strateny hlas a spytat sa, "Kto ste? Preco nam hovorite tieto pribehy a odkial ich vlastne viete?"

Muz sa bez slova postavil na nohy. Ako sa postavil, bol vacsi! Vyzeral celkom normalne ked sedel, ale teraz bol obrovsky, aspon dvadsat stop vysoky - a vrhal na nas vsetkych tien. Jeho obrysy ostali skryte pod kapucnou. Potom sa pomaly a potichu zacal stracat! Da sa to popisat ako rozplyvanie sa po okrajoch a potom sa vyparil v zavane vetra, bol prec ako prach.

Nic nam nepovedal, ale myslim ze viem kto to bol. Skryvanie svojej podoby a vypravanie historiek rasam tohto sveta je presne to co by robil ten co tu bol od sameho vzniku sveta. Mozno prave ten co stvoril ludi?

(predchadzajuce sekcie vynechane) ... Pamatame si na ten rok - ktory bol len par rokov pred zaciatkom noveho storocia, ako prvy z obdobia chaosu. Aj ked to bol rok ako kazdy iny v pisanej hostorii, "zaciatok" pohromy ktora nas cakala prave prisiel. Nemohli sme byt pripraveni, aj keby sme vedeli co nas caka...

V Adene, kralovstve ludi sa knazi boha svetla zisli v Orenskom kostole. Vsetci sa zhodli na tom ze sa im prisnila nocna mora, ktora predpovedala zlovestnu buducnost. Niektori tvrdili ze to je varovanie bohov, ini ze ide o trik diablov, ale vsetci boli zachvateni pocitmi nebezpecenstva. V snahe zvysit bezpecnost sa toto mrzute zhromazdenie rozhodlo ziskat doveru medzi rasami, ktore boli odvrhnute na tak dlho a poslali konvoj vodcom kazdej rasy.

V kralovstve Elfov, ktory ziaril smaragdovym svetlom, bolo tazke si predstavit ten sok, ked zistili ze ich strom sveta, matka vsetkych lesov, umiera. Tato nadherna rasa zdvihla savesy, ktore ju tak dlho skryvali pred svetom a vyslala vela ich mladych do sveta Ludi, aby nasli sposob ako zachranit strom sveta.

Aj ked sa na to prislo prineskoro, nebolo pochyb o tom ze niektori z Temnych Elfov uz vedeli tajomstvo, ktore az donedavna mohlo byt vyslovene jednym dychom - a to tajomstvo ich bohyne. Ked sa ludia zhromazdili na zamku Oren, ich vyraz potvrdil ze uz odhalili proroctvo "temneho osudu ktory mal prist".

Orkovia, ktori nepozdaju strach, sa predsa obavali zimy ktora mala prist, bez znalosti toho ci po zime pride este jar. Paagrio, orksky lord Kakai vyslal poslov aby zjednotili orkov, ktori sa roztrusili do roznych paktov a pripravili sa tak na "vecnu zimu".

Nebolo iste ci v tom case Trpaslici nieco robili. Bolo povedane ze sa budu starat o seba bez ohladu na to co sa deje vokol nich. Ale to by len znesvatilo obchodneho ducha Trpasikov. Je to len dohad, ale kraj Trpasikov, tak posadnuty ziskavanim starych vedomosti titanov, objavili "Zapisky Maphr", ktory ukryval stopy civilizacie starej tisic rokov, a verili ze mozu rozoznat zaciatky absolutnej geometrie.

Teraz v roku "zaciatku", ktory by nikto tak nepomenoval, odvazni muzi kazdej rasy spojili sily. Aj ked sa stale nenavideli, bojovali bok po boku proti spolocnemu zlu, ktore malo prist. Tito hrdinovia dosiahli vela malych vitazstiev aj ked sa klanali predtuche temneho osudu ktory ich ocakaval.


napisal Hindemith, pisar Despariona (student Hardina)
Roku Imperia 1640

Vdaka snaham Kardinala Sersina, to vyzeralo ze semienka dovery konecne zapustili korene - skoda ze len na chvilku. Neprijemny pocit prichadzajucej krizy uz pocitovali vsetky rasy. Zaciatok pekla nastal tam, kde by to nikto neocakaval - ani na hranici uzemia, ani v mrazivych severnych uzemiach kde ziju prisery, ale hlboko v uzemi ludi.

Historia je vazny ucitel tvrdych lekcii casto opakovanych. Vyzera to ze ludia potrebuju nepriatelov ako vzduch ktory dychaju. Ak si nenajdu protivnikov, zacnu sa skriepit navzajom. Od kedy som sa dopocul o pohrome pri zamku Giran, slova mojho jedineho ucitela ma prenasleduju, vysmieva sa mi s jeho preverznou mudrostou: Od kedy su ludia poskladani s odpadkov bohov, su proste zli...

Ked Elfsky vyslanec presiel cez uzasne brany Adenu, Vojvoda Lewin Waldner, ktory mal pod kontrolou Gludio, bol vyhnany z uzemia. Novy lord bol obcajny dobrodruh s neznamym povodom. V Dione, Vojvoda Ashton bol donuteny sa vzdat jeho tronu v prospech rebelov a utiekol do Adenu. Vojska krala Amadea boli zdrzane zoldakmi Ol Mahum a neboli schopni sa vcas dostat Vojvodovi na pomoc. Pravidla obliehania su krute - rebelsky vodca, ktory obsadi hrad sa stane pravoplatnym vladcom celeho uzemia. Kral moze len uznat vysledok. Ludia by mali pocuvat - aj povstania za okrajom hranic uzemia mohli sposobit rychly pad kralovstva. Osud uz naznacoval prichod chaosu - dolezita bitka sa odohravala v najbohatsej casti kralovstva, oznacujuca vyznamny bod v udalostiach.

Vela podozrivych zalezitosti sa zucastnilo v bitke o Giransky zamok. Ked boli susedni lordi nahle vystriedani, ako mohol Baron Carmon Esthus zbytocne rozsirit jeho sily pri vyprave na porazku Antharasa? Kam sa podeli ti co prezili utok? Kde bol Baron a preco zveril zamok Lionne Blackbird, ktorej dolezitost je stale neznama?

Preco sa ti na bojisku tak lahkovazne bavili na fakte ze veci boli stale taketo? Odpovede su zname Sieghardtovi, zoldakovi ktory pricestoval z Elmoru aby sa pripojil k obliehaniu, tak ako su zname mladej princeznej, ktora sa pokusa obranit hrad na Baronovu poziadavku. Pre nich oboch a pre vela im podobnym, ich dovody su Predtychy Vojny.


- Student Hardina a Pisar Despariona, Hindemith, Rad Imperia, 1640

Jazero Innadril je na hranici medzi Innadrilom a Giranom. Na sever smeruje velka pustatina znama ako Priechod Smrti (Death Pass). Rieka slz tecie juzne od Jazera Innadril. Na kopci nad severozapadnym pobrezim lezi hrad s vyhladom na jazero zo vsetkych stran.

Bolo to teple leto, ked sa slnko predieralo cez kozu ako sip. Priekopa ktora obklopovala hrad jasne ziarila, ale tmave oblaky na severe napovedali ze pridu huste dazde. Vrany krakali a obe armady si pripravovali zbrane do boja, cakajuc na zaciatok konfliktu.

Graham bol stary muz, obleceny do drahych siat, hovorca hradneho pana ako obchodnik navstevujuci palac. Ked vstupil do stanu, Sir Graham si upravil plast a postazoval sa na severske vetry.

Na kontrast si Erica Ken Weber stiahla vlasy do vrkoca aby viali vo vetre. Jej nepokoj pred bitkou bol obnoveny staznostami Sira Grahama. Klanove vlajky okolo tabora plali ako dive ohne vo vetre. Na okraji zoldaci niesli zasobnik prieraznych sipov.

"Vdaka dobrej voli lorda a bohatej investicie nebudeme trpiet nedostatkom materialu. Keby aj dalsie veci boli tak dokledne vybavene vami, zoldakmi. Alebo tymi druhoradymi bojovnikmi."

Graham si povzdychol, smerujuc svoj nevrely pohlad na tabor. Dalsi klan, ktory slubil ucast na obliehani sa potichu pripravoval na bitku. Skupina tridsiatich elfov vybavenych tenkymi nalestenymi mecmi a v mithrilovom brneni sa zoskupila pod ciernou vlajkou s cervenym erbom vlka. Na cele skupiny im velila Temna Elfka so striebornymi vlasmi.

"Nemusis sa obavat. To su zoldaci Bratstva Cerveneho Vlka. Hovori sa ze pred nedavnom premohli griffonskych rytierov v klanovej vojne."

"Hm... To je uzasne," odsekol Graham neslusne.

"Takisto sa hovori ze nemaju ani hrdost ani zlutovanie, a maju zlu povest ze sa nahnevaju a opustia tych co ich zamestnaju. Nedavno sa ich pokusal najat niekto z obchodnej gildy a skoncil s odseknutym jazykom. Musel nieco zle povedat."

Temna Elfka sa pozrela na Ericu ako keby vedela ze ju sleduje. Erica rozvazne polozila jej pravu ruku na lave prso a poklonia sa jej. Sir Graham sa rychlo otocil.

"Dost bolo inspekcia - vratime sa k Sirovi Sieghardtovi."

"Ak je to to co si zelas, moja pani."

Nez stihla odpovedat, uz sa pozerala na Grahamov chrbat ako sa hnal do zoldackeho tabora. Erica sa usmiala.

Zo vsetkych Trpaslicich gild, bola Cierna Nakova (Black Anvil) znama pre konstrukciu a pouzivanie zvlastnych mechanickych zariadeni. Povrava sa ze Cierna Nakova sa podielala na tragedii, ktora sa stala na uzemi Dionu, ked sa Jadro Veze Cruma (Core of Cruma Tower) prebralo k zivotu.

"Ako chces. Nemam nic proti."

Sieghardt zdvihol obe ruky a traja Trpaslici zdvorilo zdvihli ich ruky tiez. Na chrbte ich ruk bolo cierne tetovanie v tvare nakovy. Hybali kratkymi nocickami ako rozpravali a Sieghardt potriasol hlavou z casu na cas ked mu Trpaslici nieco vysvetlovali. Nakoniec si vodca Trpaslikov podal ruku so Sieghardtom a Trpaslici odisli. Erica si odkaslala a opatrne trochu hlasno povedala.

"Predbehli sme nas casovy plan, ale Sir Graham citi ze inspekcia je na konci, general"

Sieghardt vyzeral prekvapeny, ale Graham suhlasne prikyvol hlavou.

"Uz som videl dost tych dostojnych tvari vojska Sira Sieghardta. Tesim sa na vysledky vojny. Ale..."

Graham urobil pauzu a pozrel sa na Ericu. Erica prikyvla. "Idem na chvilu von."

"Nie," povedal Sieghardt, "To je v poriadku. Ona je doveryhodna sluzobnica."

"V tom pripade..." Graham otvoril usta a chcel nieco povedat, no znova zavahal. "Ako mozete verit Trpasliokm?"

Na Sieghardtovej tvari sa pomaly rozziaril usmev.

"Nikdy som tak nezavisel na Trpaslikoch ako teraz, ale bola by urazka neprijat ich, ked zvazim uprimnost, ktoru mi stale preukazovali."

Ukludneny Graham bez slova odisiel a nechal Sieghardta a Ericu osamote.

"Nevadilo by mi ist von, general. Ale som vam vdacna ze ste o mne povedali ze som doveryhodna sluzobnica."

"Musime sa rozpravat o vselicom pocas bojov, a je tazsie to znova neskor vysvetlovat." Sieghardt potom dodal, ako keby ho to prave napadlo, "Sme pred casovym planom. Spravila si kus prace, prepocitala si aj posledny zemiak zo zasob."

Erica sa jemne chytila za vlasy ako naznak skromnosti.

Chcela sa spytat natrpaslikov, ale nakoniec sa rozhodla neurobit tak, aj tak jej to Sieaghardt nakoniec povie. Iba on sam planoval taktiku a jeho podriadenym povedal len to co mali robit. Uz bola mnohokrat predtym prekvapena jeho metodami, ale uz si zvykla na jeho neobvykle prikazy.

Temna Elfka, vodkyna cervenych vlkov cakala na tych tvoch ked vysli z tabora. Prisla ku Sieghardtovi a podala mu ruku. Jemne jej pobozkal jej sivu ruku a povedal par slov na uvitanie. Bolo to v Temno Elfskom jazyku a tak mu Erica nerozumela. Zena sa neprirodzene usmievala, ale nehovorila. Potom sa vratila do tabora, kde boli zhromazdene rasy. Zdalo sa ma Sieghardta rada.

Obrancovia boli rozmiestneni na hradnych muroch. Erica ich pozorne sledovala a rukou si zakryvala oci pred slnkom. Videla vela elfov so svetlymi, ladnymi postavami a farbou pleti ako perla, ktoru im zavideli zeny Ruhnu. Zopar carodejov v cistych bielych robach stalo vedla nich s pripravenymi kuzelnickymi palicami.

"Nad nami je vyse dvadsat lucisnikov. Musime sa pripravit na tazke straty ked zautocime na branu."

"Nicoho sa neboj Erica," povedal Graham spokojne. "Ich sily nie su velke. Mozes si byt ista ze predtym mali v rukach najviac tak farmarske naradie. Ich luky su zastarale."

Sieghardt sa bez slova pozrel na jednotky rozostavane pozdlz hradnych murov a na tvari sa mu zjavil usmev.

"Lionna... Nie je zla."

Erica to meno uz pocula. Ked pocula ze ulohu obrany hradu zveril do ruk dievcata ani nie dvadsat rokov starej panovnik Giranu, schuti sa smiala.

Aj ked uz Lionna Blackbird velila vojskam, ktore vyhrali vela dalsich sporov, Sieghardt a Erica uz porazili nepriatelovov ovela silnejsich ako bola Lionna. Trapilo ich len to, ze sa povravalo ze Lionna dostala bozsku ochranu od ohniveho draka Valakasa.

Erica obavy z tychto povier vytlacila z hlavy. Mozno ze ten pribeh poznala az priliz dobre. Navyse jej general, ktory pri nej stal by dokazal zabit protivnika s usmevom na tvari. Nevedela co si prave mysli, len to ze vyhra. Zverila by boj jemu a ona by sa starala o veci ktore jej boli pridelene.

Odrazu sa ich vojska strhli v prekvapeni. Niekolko z nich ukazovalo na hradne mury s neveriacim vyrazom na tvari. So silnym skripanim sa hradna brana otvorila a vysiel z nej Elf. Na jeho porcelanovej pokozke mal Elfsku brnenu koselu (Elven chain mail), obute platinove cizmy a na opasku sa mu hojdal dlhy mec. Zdvihol jeho prazdnu pravu ruku na znak mieru.

"Zda sa ze sa prisiel vzdat."

Elf prekrocil most ponad priekopu a opatrne sa vydal sa k miestu kde stal Sieghardt a Erica. Poklonil sa Sieghardtovi ako vodcovi utocnikov. Sieghardt prikyvol, ale Elf stal rovno a hovoril elegantnym vlasom.

"Prinasam odkaz od Lionny Blackbird, ktora ako reprezentant panovnika je poverena obranou Hradu Giran."

Elf vytiahol zavitok spoza pasu a odvinul ho oboma rukami.

"Statocni velitelia a vojaci. Z celeho srdca chvalim vasu disciplinu a dostojnost. Ako obranca Hradu Giran vas prosim, odlozte zbrane a vratte sa odkial ste prisli. O panovnikovi tohto hradu sa rozhodlo uz davno a nie je dovod menit toto rozhodnutie. Cokolvek chcete dosiahnut, neda sa to dosiahnut vojenskou cestou. Tato prosba je zaroven aj varovanie. Ak budete trvat na vasom bezhlavom utoku, pocitite kruty osud. S pozdravom Lionna Blackbird, velitelka obrany Hradu Giran. Nic viac."

Pokrivena Grahamova tvar kontrastovala so sirokym usmevom na tvari Sieghardta.

Elf ktory precital posolstvo nemal na tvari ziadny vyraz. Ako aj ostatne kmene z lesov, ktore Erica poznala, aj tento Elf mal na tvari vyraz z ktoreho boo nemozne vycitit co si dotycny mysli. Ako keby cakal sa Sieghardtovu odpoved, stal tam a ani nezmurkol. Sieghardt si pripravil odpoved a nahlas ju vyslovil.

"Chod a odkaz tej mladej zene, o ktorej hovoris ze je tvoj vodca, ze nebudem robit velke problemy ak bude taka laskava a preda mi moc nad hradom. To je vsetko!"

Smiech vojska bolo pocut na siroko ked Sieghardt odpovedal. Elf odpovedal bez vahania, alebo bez nanaku vzrusenia.

"Beriem to tak ze ste odmietli ziadost Lady Lionny. Pojdem teda."

Elf sa vybral naspat ku hradnym branam, ukazujuc svoj nechraneny chrbat.

Erica podisla ku Sieghardtovi.

"Ak by si ich chcel vyprovokovat, nebolo by mudrejsie mu podrezat hrldo kym by si ho pustil naspat?"

"Aka provokacia? Toto je iba formalita obliehania."

"Vazne? Mas zasady, ktore musis dosrziavat aj s tymto dievcatom?"

Sieghardt pokyval hlavou.

"Take su pravidla. Vsetko sa musi udiat podla vole hradu. Oni hrad obranuju, my nan utocime. My si urcime nase poziadavky a vyberieme si den a cas. Ti ktori pravidla porusia nikdy nebudu hradu hodni."

"A nerobi to veci viac vyhodne pre stranu obrancov?"

Erica zavahala, ale Sieghardt sa srdecne zasmial. Bez ohladu na to ako sa pozerala na mozne vysledky dnesneho boja, nevidela jediny dovod preco by mali prehrat. Erica si povzdychla a pokrcila ramenami.

Odrazu zavial vlhky vietor zo severnych hor.

Kapitola 3: Posli války - Lionna (1)

Lionna shlížela z vrcholku hradeb Giranského hradu, sledujíc Vellionův návrat se z nepřátelského tábora.

Elfí rytíř přijel brzy a podal zprávu: "Vůdce nepřátelských sil odmítl Lionninu žádost."

Lionna si povzdechla a utvrdila se v tom co už tušila. Vellionova tvář vypadala trochu rozrušeně a Lionna se zajímala jestli obdržel i nějaká uražlivá slova od nepřátel a zaměřila svou pozornos na nepřátelský tábor.

"Tak tedy budeme bojovat. Děkuji ti za tvé úsilí, Vellione."

Elfí rytíř se zdvořile sklonil svou hlavu.

"Na začátku dnešního rána už plánovali kam nasměrujou rytíře. Jestli nepřátelé prorazí skrz hradní bránu, tak jim musíte zabránit dojít až k vnitřnímu hradu. Baron Esthus svěřil obranu tohoto hradu mne a rád bych zabránil nepřátelům dospět k vnitřní pevnosti."

"Já budu dělat vše co umím. Všechno ostatní je v rukou bohů."

"Hvězdy ti vždy budou nakloněny."

Elf sestoupil lehce po schodech a zmizel Lionně z očí. Lionna si znovu povzdechla, ovšem daleko víc než předtím.

Méně než polovina obránců zůstala v hradu. Dokonce Cardia de Hestui a jiní, na koho se Lionna mohla vždy spoléhat, zůstali vně hradu. Nepřátelé se mohli náhle objevit bez očekávaní. Mohli vyzvědači vniknout přes hradní zdi? Mohla vůbec někomu věřit?

Na chvíli její podezření měly volný průběh a všechny druhy pochyb začali prodírat do jejího vědomí. Toto děvče, které bylo uvrhnuto do role pání hradu, se pokoušelo zbavit myšlenek, které ji trápily.

Hněv obklopil její celé tělo jako mlha zahalující jezero. Její kotníky zbělaly jak se opřela o hradby.

"Já budu připraven bránit tento hrad Lady Lionno."

Tento hlas už Lady Lionna neslyšela dlouho. Otočila se a uvědomila si, že nosil zelené obřadní oblečení přípustné jen nejvyšším knězům Evy.

"Ah, Ellik! Vy jste přijeli!"

"Lituji, ale byli jsme velmi zdrženi v Dionu."

"Neomlouvej se. Vy víte o naší... situaci?"

Ellik přikývl. "Já jsem se setkal s Dubianem při mém příjezdu."

Dva staří přátele šli pomalu skrz hrad.

"Jak víte, tento plán je velmi podobný s Gludijským hradem. Nejdivočejší boj v tehdejším obležení se konal u vstupu k vnitřnímu hradu. Toto by mohlo oslabit řetěz hradní obrany."

"Je mi líto zmizení vévody Waldnera. On byl skvělý muž!. Stále ještě nebyl nalezen?"

Mlčení Elfského kněze odhalilo, že by radši o tomto člověku nemluvil.

Její hlas se náhle zvýšil. "Hlavní brána nemůže být bráněna." Lionna zkoušela velmi tvrdě bojovat, ale zabránit slzám, které se ji objevily na tváři nedokazala. "Je tady něco, co můžeme dělat?"

"Bylo by dobré, kdyby jsme oslabily obranu hlavní brány a přesunuli naše síly na obranu zdí. Jakmile nepřátele prorazí skrz, musíme být připraveni stáhnout se ke vstupu do vnitřního hradu."

"Mé myšlenky se ubíraly stejnym směrem. Opravdu nemáme na výběr."

Ellik souhlasně přikývl.

Lionna se vrátila na hradby. Dívajíc se napříč bojištěm, její upřený pohled spočl na vlajce s hlavou zlaté ovce na černém pozadí. Ona nesla své myšlenky jako těžké břímě.

"Předpokládám, že tyto myšlenky jsou sdílené i našimi nepřátely."

"Jejich činy jsou ty, kterých by se žádný obyčejný vůdce neodvážil vykonat. Musíme najít nějakou cestu k vítězství."

Ellik považoval Lionna na chvíli za lidskou dívku jejíchž věk nebyl ani jedna desetina jeho vlastního.

"Já vás bud nasledovat Lionno."

Lionna se vrátila na pozice vojáků a přidělila bojové pozice lučišníkům a magům. Později, jak dala konečné strategické instrukce pěšákům ve vnitřním hradu, Ellik přivedl ženskou elfku, aby s s ní setkala. Během uvedení Lionna zpozorovala, že měla dlouhé zlaté vlasy a jemné rysy. Na jejím krku byl amulet Evy, bohyně jezera.

Mnoho mladých pěšáků zjistilo, že jsou strnulí, protože poprve vidí na vlastní oči Elfskou ženu. "Můžete prosím na chvili zaměřit svou pozornost mým pokynům?," Lionna zavtipkovala. Vojáci přestali upřeně dívat na Elfí ženu, neboť byli vyvedeni z míry. Lionna se usmívala jak dala pokyn Elfce následovat ji na vyvyšené místo.

"Toto je Luellin, mozná kouzelnice elfů."

Lionna mohl vidět, že Elfka je mnohem starší a zastává velmi vysoká pozice v Elfské společnosti. Sklonila svou hlavu na uvítání této kouzelnice, doufající skrýtí jak nervozní byla.

"Luellin vás bude během boje ochraňovat svými kouzly a léčit vaše zranění."

Lionna natáhla svou ruka. "S našimi malými zdroji, lukostřelci a pěšáci by měli větší prospěch z takové chrany. Prosím pošlete tuto osobu Vellionově obraně vnitřního hradu. Přijetí takové nejisté úvahy nezdá se mi spravné ke mně."

Ellikova odpověď byla zdvořilá a nepoddajná. "Jste náš vůdce. My zajistíme nezbytné opatření, aby jste nebyla zraněna. Já ale chci bojovat s vámi v první linii odvětila Luellin."

Ze začátku mluvil příliš hlasitě, rychle odklonil svůj zrak směrem k pěšákům a snažil se najít někoho klidneho kdo se nebal následujícího boje. K jeho udiveni všichni vojáci měli v očich odvahu a oddanost. Toto ho uklidnilo a opět ztišil hlas.

"Když obležení započne, budeme svědky velkého zmatku, jenž nastoli náš nepřitel. Na rovinu, já odmítám tento druh boje. Mladí i staří jejichž životy stály již před mnoha útrapami, budou v okamžiku zničeny. Během všech těchto nejistot je jedna věc naprosto zřejmá: Váš život nesmí být obětován."

Lionna přikývla hlavou bez odpovědi.

Roh zazněl v dálce. Jeho hluboký zvuk se rozléhal všude a varoval každého v Giranském hradu připravit se k boji nebo utéct před pozdějším chaosem.

Mnoho z nich se zanedlouho připojí k řadě obětí jenž skončí pohřbeni pod náhrobním kamenem na nějakém zapomenutém hřbitově.

Lukostřelci na hradbě uchopí šípy namířené na nepřítele a napnou tětivy svých luků vší silou. Modrá energie z důší jejich předků nabíji zbraně obránců čímž se stávají silnejší.

Jednotky útočících vojáků uspořádané ve skupinách po třiceti, očekávají signál. Nakonec, velitelé na poli zvedli své meče a vojáci začali pochodovat směrem k hradu v arytmicky sílících kroků řídce přerušované výkřiky války.

Stovky šípů se prořízly oblouhou.

Boj začal.